Postreh č.1. Najlacnejšia cesta z Luxemburgu do Bratislavy je cez Kodaň a Viedeň
Itinerár mojej cesty bol celkom jednoduchý, v utorok som mal stretnutie v Antwerpách, v stredu až piatok v Luxemburgu. Do Antwerp sa cestuje celkom jednoducho, z Bratislavy lietadlom do Amsterdamu a odtiaľ vlakom. Čírou náhodou som kúpil letenku za korunu, čo robi s poplatkami dákych 851 korún. Pokiaľ sa nemýlim, tak vlak z Amsterdamu do Antwerp bol drahší.
Horšie to bolo s cestou späť, z Luxemburgu do Bratislavy neletí nič, a letenka do Viedne bola pekne drahá. Najlacnejšia letenka bola z Luxemburgu do Kodane a otiaľ do Viedne so spoločnosťou Skandinavian Airlines. No čo už, aj tak som nikdy nebol v Kodani. Bohužial z nej nič neuvidím, pretože na prestup mám len hodinu.
Stále ľuďom tvrdím, že nerád cestujem ale doprava lietadlom má svoje čaro. Nikdy neviete čo sa stane. Už som raz trochu stratil kufor, skoro som zmeškal prestup na druhý let a strávil som v odletovej hale 3 hodiny pozorovaním technikov ako opravujú motor lietadla, ktorým som mal letieť. Teraz to bolo celkom dobré, v Bratislave sme čakali len pol hodiny, lebo dáke iné lietadlo malo pri pristávaní problémy a blokovalo dráhu.
Postreh č. 2. Mexiko a India majú niečo spoločné.
V Amsterdame som zmeškal vlak, preto, lebo meškalo lietadlo a bola dlhá pasová kontrola. Keď som podvečer dorazil do Antwerp zavolal som do firmy v ktorom hoteli som ubytovaný. Samozrejme moji Belgickí priatelia sa na to vykašlali a začali vybavovať hotel operatívne. Našťastie hotel Holiday Inn mal voľné a prišiel som tam zároveň s rezerváciou.
Večer som bolo v centre mesta. Pretože bol pondelok, deň, keď zasadá mestská rada, stretol som pred radnicou jednu demonštráciu. Neviem proti čomu demonštrovali, na plagátoch som rozumel len "beton". Aj tak tam bolo len 20 ľudí, u nás máme rozhodne kvalitnejšie demonštrácie. A ako to bolo s tým mexikom ? Bol som na večery v Mexicko-Indickej reštaurácii. Vlastne som ani nemal moc na výber, lebo všetko ostatné boli talinaske picérie. Jedlo nebolo ani Mexické ani Indické ale niekde uprostred, teda v európe.
Postreh č.3. Do Bruselu som ísť nechcel.
Mám pocit, že všetok chaos na svete spôsobuje Luk. To je náš Belgický priateľ s ktorým spolupracujeme. Ráno ma mal vyzdvihnúť v hoteli, nakoniec o trištvrte hodinu a dvoch telefonátoch neskôr prišiel po mňa jeho kolega.
Počas rokovaní Luk partner vyhásil, že ideme do Luxemburgu už dnes. Takže miesto obedňajšej prestávky som išiel do hotela sa odhlásiť a obedoval som obloženú bagetu. O štvrtej sme vyrazili do Luxemburgu s tým, že cestou sa zastavíme v Bruseli a zoberieme tam ešte jedného človeka. Luk ma nechal na univerzite v jednej kancelárii, lebo sa musí porozprávať štvrť hodinu s profesorom. Za hodinu a štvrť sme mohli vyraziť. To už začal byť z neho nervózny aj Hoppy pre ktorého sme tam išli.
Postreh č.4. Flámi sú nacionalisti a Luxemburčania vedia len po francúzsky
V Luxemburgu sme sa stretli ďalšimi ľudmi a všetci piati sme sa vybrali do hotela na večeru. Luk sa nám medzitým niekde stratil. Aj sme dali stoly dohromady aby sme sa pomestili, aj polievku sme si objednali, bola studená, počkali sme hodinku na hlavný chod, ten bol tiež dosť mizerný a Luk stále nikde nebol. Po večery sme ho objavili v bare debatovať s jedným chlapíkom. Bol to jeho priateľ z detstva s ktorým sa nevideli 40 rokov.
Priateľ z detstva vyrastal v chudobnej Flámskej rodine farmára a trpel preto komplexom menejcennosti. Preto celý život tvrdo pracoval aby sa vyšvihol vyššie. Teraz býva v Luxemburgu, vlastní tam veľké pozemky a čojaviemčo ešte a navyše je vedúcim sekcie Európskeho parlamentu. Pravdupovediac v menžestrákoch a šiltovke na to moc nevyzeral. Obidvaja Belgičania si stále myslia, že by bolo najlepšie keby sa Flámsko odtrhlo od Valónska a mali ďalšiu malú vlastnú hviezdičku na európskej zástave.
Napriek tomu obaja museli dosť hovoriť po francúzsky, pretože čuduj sa svete všetok personál čo som stretol snáď okrem recepčnej v hoteli hovoril po iba po francúzsky. Bolo to dosť zarážajúce uprostred všetkých Európskych inštitúcii mať komunikačné problémy. Ešte aj tá recepčná mala dáke problémy s gramotnosťou. Na kartičku od izby mi napísala číslo 533 miesto 553. Tak som sa prebehol s kuframi hore dole, najprv mi dala školenie, ako sa má používať kartička, potom ju preprogramovala kartičku na číslo 533 a nakoniec sa pozrela do počítača a zistila, že kartička je v poriadku, len číslo bolo zlé. Scénka s kartičkou sa zopakovala aj v piatok, zrejme bola zle naprogramovaná a chceli ma vyhodiť z hotela o deň skôr.
Postreh č.5. Vyzerám ako Američan
V priebehu týždňa mi to povedalo asi 5 ľudí, aj keď moji priatelia ma presviedčali, že vyzerám východoeurópsky. Môže za to môj perfektný koženný klobúk, pravdaže slovenskej výroby, ktorý mi darovala pred rokom manželka na vianoce a mám ho veľmi rád. Možno preto, že v ňom vyzerám ako američan. Naposledy mi to povedal taxikár, ktorý ma viezol z hotela na letisko. Prisahám, že som chcel ísť autobusom, ale o pol piatej ráno žiadny nešiel.
Existuje tu aj možosť, že za emerický dojem môže moja príšerná anglická výslovnosť. Už moja uciteľka angličtiny povedala, že mám výslovnosť ako z New Yorku. Tiež pred časom, keď som ešte nemal klobúk a kupoval som si vo Švajčiarsku syr na fondue, povedal predavač svojmu kolegovi niečo o američanovi. Ale asi za to môže tak trochu aj moja postava, lebo hmotnosťou prevyšujem európsky priemer a blížim sa skôr k tomu americkému.
Postreh č. 5 Dánsko je placatá krajina
Hovorí sa, že najvyšší kopec v Dánsku je kopa hnoja. Ako som tak pozoroval krajinu z lietadla, je skutočne úplne placatá. Tí ľudia budú mať vážny problém keď globálne oteplovanie roztopí polárne ľadovce. Inak skutočne im to nezávidím. Zato Holanďania, tí majú tiež placatú krajinu, závidia nám kopce, dokonca aj tie okolo Bratislavy, zbieranie černíc v lese, zabíjačku a opekanie prasaťa. Celý svet Holanďanom závidí legálnu marihuanu, len im je to jedno, lebo skoro žiadny ju nefajčí a majú ju len ako lákadlo na Amerických turistov.
Komentáre